Na tomto mieste nájdete uvažovania nad modlitbou Otčenáš, ktorú sme dostali od Pána Ježiša, ako vzor každej jednej modlitby. Boli inšpirované viacerými zdrojmi.

1. Nauč nás modliť sa!

Evanjeliá na mnohých miestach  prinášajú správu, ako sa Ježiš v ústraní, či v chráme alebo v synagógach modlí. Jeho verejné pôsobenie sa nenapĺňa len v ohlasovaní a uzdravovaní.

Pri jednej príležitosti ho hľadajú samotní apoštoli, ktorí ho nevedia nájsť. Nachádza ho sám Peter na úsvite na osamotenom mieste, pohlteného v modlitbe. Oslovuje ho slovami: „Všetci ťa hľadajú!“ (Mk 1,27).

Ježiš hľadá osamelé miesta k modlitbe v tých najsilnejších momentoch. Vtedy, keď ho všetci hľadajú - aby ich uzdravil, či aby ho odsúdili (spomeňme si na modlitbu v Getsemanskej záhrade).

Modlil sa tak, ako je pozvaný modliť sa každý učeník, kresťan. Jeho učeníkom však neuniklo istá výnimočnosť jeho modlitby, preto ho prosia: „Pane, nauč nás modliť sa!“ (Lk 11,1).

Ježiš túto ich prosbu neodmieta - nenecháva si pre seba dokonalý spôsob stretnutia s Otcom. Neuzurpuje si dokonalú modlitbu a ani osobný vzťah s Otcom. Dáva svojim učeníkom dokonalú modlitbu a tak sa stáva opravdivým Učiteľom modlitby. A tým chce byť aj pre nás.

Jeho modlitbu veľmi dobre poznáme a modlime sa ju od svojho detstva. Možno jej čosi chýba, aby bola tou Ježišovou. Vždy sa máme čomusi učiť.

Modlitba je prirodzenou realizáciou ľudskej túžby. V nej sa napĺňa túžba po Bohu, po nadprirodzene. Prekonáva sa nespokojnosť srdca, o ktorej hovorí sv. Augustín: „Nespokojné je moje srdce, kým ne-spočinie v tebe, Pane!“ Podobne o modlitbe napísal súčasný pápež František: „Modlitba je tým najhlbším tajomstvom vo vesmíre, ktorým sa približujeme k Bohu.“

Otázkou je, či naše odriekané modlitby, ktoré adresujeme Bohu, sú skutočne tie, ktoré chce sám Boh počuť? Sväté písmo je plné príkladov modlitieb, ktoré Boh zavrhol či odmietol. Spomeňme si na modlitbu farizeja v chráme, ktorého srdce bolo chladné. Naopak, mýtnik odchádza ospravedlnený.

Prvým krokom v modlitbe je „byť pokorný“, pripomína súčasný Svätý Otec. Povedať mu: „Pozri, Pane, na mňa, som hriešnik a slabý!“ Kto začína modlitbu s pokorou, toho Pán počúva, pretože Pán vypočuje pokorného človeka. Objavme silu pokornej modlitby.

Modlitba (dokonalá, dlhá, vyčerpávajúca...) nie je našim cieľom. Ona je prostriedkom, ktorým sa stretávame c Otcom, tak ako Ježiš v ústraní i v chráme. Objavme tento prvý rozmer, učiac sa od Ježiša, aby sme porozumeli tej modlitbe, ktorú nás on učí. A o ktorej budeme počas tohto roku 2023 uvažovať na tých stránkach.

2. Otče náš!

Modlitba, ktorú dáva Ježiš svojim učeníkom začína oslovením Boha menom Otče. Boh pre učeníkov nie je akýmsi tyranom, ktorého sa má báť. Je pozvaný cez celé Ježišovo ohlasovanie objaviť v ňom Otca, ku ktorému má mať dôveru. Môže hovoriť so svojím Stvoriteľom a oslovovať ho Otcom.

Pojem Abba, ktorý používa Ježiš je ešte hlbší - totiž je vyjadrením intímnejšieho vzťahu ako obyčajné Otče! Napriek tomu, že používame slovo Otče, sme pozvaní srdcom vnímať Boha ako deti v dôvere vnímajú vlastného otecka. Ako dieťa, ktoré sa nechá objať vlastným oteckom a prežíva jemnosť jeho objatia.

Ide o objavenie zmyslu, ktorý sa nachádza v samotnom Božom slove. Napríklad v Podobenstve o márnotratnom synovi. Hľadieť na túto modlitbu pod zorným uhlom syna, ktorý sa vracia k svojmu otcovi.

Predstavme si, že je to márnotratný syn, ktorý túto modlitbu vyslovuje potom, ako sa nechal objať svojím otcom pri návrate domov.

Oslovuje otca, ktorý nepamätá na urážajúce slová pri jeho odchode z domu, ktorý však hovorí o tom, ako mu vracajúci syn chýbal. Oslovuje otca, ktorý nepozná odplatu, ale len a len lásku. Takto pochopíme význam tohto oslovenia Otče. V tom momente vnímame Boha, ako toho, ktorý nás hľadá, aj keď my ho nehľadáme. Boh nás miluje, aj keď my na neho zabúdame. Boh v nás vidí krásu, aj keď si myslíme, že sme všetky talenty a možnosti premárnili. Boh je ten, ktorý neprestáva milovať svoje stvorenie.

Preto sa túto modlitbu, ako prvotní kresťania, modlíme so synovskou odvahou. Ako nás k tomu vyzývajú výzvy kňaza počas svätej omši, napr.: „Prijali sme Ducha Svätého, v ktorom sme sa stali Božími deťmi; preto sa osmeľujeme povedať.“ Vedome, že Boh si nás v Kristovi vyvolil a v krste prijal za svoje deti.

Dostali sme tento dar, že ako smrteľníci môžeme volať Boha svojím Otcom.

Tento dar, volať Boha naším Otcom, nám daroval Ježiš Kristus. Pretože nám on zjavil Otca, keď sa stal človekom. A dáva nám ho poznať v Duchu Svätom.

Dobre si to pamätajme, pretože napriek našej hriešnosti, zlobe, trpkosti, Boh neskrýva pred nami svoju tvár. Máme Otca, ku ktorému sa môžeme modliť. A on nám odpovie, pretože nás miluje. Zostáva blízko nás.

Modliť sa s týmto vedomím k Otcovi má v nás rozvíjať, hovorí Katechizmus Katolíckej cirkvi, dve základné dispozície: túžbu podobať sa mu a dôverujúce srdce. Prvé vedie ku konaniu ako Božie deti, druhé vo vernosti Bohu a blížnemu v láske.

3. Otec všetkých

Vstúpili sme do Pôstneho obdobia a počas neho nás evanjelium Kristovými slovami tradične vyzýva, aby sme neboli ako pokrytci. Hlavne čo sa týka modlitby. Ježiš hovorí: „keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci, ktorí sa radi postojačky modlievajú v synagógach a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli.“ Modlitba nie je priestorom, kde by sa malo pestovať porkytectvo.

Pápež František veriacich, jemu vlastným spôsobom, vyzýva: „Pravá modlitba je tá, ktorá sa odohráva v skrytosti svedomia, srdca. Preto je viditeľná iba Bohu.“ Je tam Boh a som tam ja. A ďalej pokračuje: „Modlitba sa vyhýba klamstvu. Totiž pred Bohom a v prítomnosti Boha nie je nemožné predstierať.“

Boh pozná dokonale človeka a zákutia jeho duše. Preto základom úprimného rozhovoru s Bohom je tichý dialóg postavený na pohľade na Boha.

Hoci je modlitba veľmi dôverná, nevyčerpáva sa len v skrytosti - za dverami vlastnej izbietky, ale v sebe zahŕňa životy ľudí, situácie či problémy spoločnosti. Istý človek raz poznamenal, že ešte aj modlitba Pána nezahŕňa to egoistické „ja“, ale Ježiš nás pozval k modlitbe, v ktorej „my“ spolu s Bohom, teda „Ty“ sme protagonistami. V pravej modlitbe nežiadame chlieb pre seba samých. Prosíme ho pre všetkých a za všetkých chudobných tohto sveta.

V dialógu s Bohom nie je priestor pre akýkoľvek individualizmus, v ktorom najväčším nebezpečenstvom je rozlišovanie medzi ja a ty. Totiž, ak je opakom „ja“ jednoduché „ty“, potom je tu začiatok hádok či dokonca vojen. Poznáme to i v našej dobe. Ale ak opakom k „ja“ je „my“, tam je cesta j pokoju a mieru. Tam je kráčanie spolu, my spolu.

Modlitba Pána nás vedie k takejto ceste - kráčať životom všetci spolu - a to aj v osobnej či spoločnej modlitbe. Veriaci predkladá jednotlivé prosby za všetkých - hladných i nasýtených. smutných i radostných, padajúcich i vstávajúcich.

Touto modlitbou nás Ježiš núti, aby sme obrátili svoj pohľad od „ja“ k „my“. Zabraňuje nám byť „v našom pokojíčku“ a vytvára priestor zodpovednosti za našich bratov a sestry. Totiž na konci nášho časného života budeme súdení za lásku. Za to, ako sme milovali konkrétnymi skutkami: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ Teda nie za sentimentálnu či platonickú lásku, ale lásku, ktorá sa prejavila konkrétnymi skutkami.

Nech modlitba Pána nás vedie a učí k takejto láske ku všetkým. Nech už v našom živote nie je jednoduché „ja“ a „ty“, ale „my“ - synovia a dcéry „nášho“ Otca, ktorý je na nebesiach.